Tristo hrmených, Bohu dušu a mne dukáty! Alebo aspoň tých 5 €, ktoré som utratil za vstupenku na tento „veľkofilm“. Ale žiadny strach, nebude až tak zle. Až do „bathoryovských“ hlbín sa Jánošíkovi – Pravdivej histórii klesnúť nepodarilo. Pravda, to samo osebe ešte nie je dôkaz niektorými vybájeného „návratu slovenskej kinematografie do prvej ligy“ (najmä keď si podľa záverečných titulkov odsledujeme, že ide skutočne o poľský film s malým slovenským a ešte menším českým prispením). Ale dnes už v našich končinách stačí na radostný, či aspoň spokojný pocit pri odchode z kina fakt, že nás počin tuzemských tvorcov neurazil a neunudil. A zbojnícky kapitán Hák toto kritérium spĺňa. Neuráža a nenudí. Poskytuje aj čosi navyše?

O scenáristke Eve Borušovičovej sa šušká, že je v skutočnosti spisovateľom, ktorý píše pod pseudonymom Maxim E. Matkin. Jánošík túto hypotézu v podstate dokazuje. Ak to hrubo zjednoduším, Matkinove ironické „veľkomestské“ romány sú o súložení, v prestávkach ktorého sa vedú strojene cool dialógy a prebieha honba za peniazmi. Jánošík je úplne o tom istom, len betón a sklo nahradili lesy a podtatranské grúne. V každom prípade erotických scén je v ňom hádam viac než akčných. Niežeby to vadilo – práve v intímnych okamihoch „zo zákulisia hrdinského zbíjania“ je film najsilnejší a najprirodzenejší. Vďaka drobným osobným príbehom Jánošíkových kumpánov je Borušovičovej poňatie sympatické (nezamieňať s remeselne zvládnuté).

Oná intimita je vlastne podstatou toľko omieľaného „pravdivého“ konceptu. Ale nielen ona. Film sa až prekvapivo presne drží dobových záznamov o skutočnom Jánošíkovi. Bol rákoczyovským vojakom, padol do zajatia, potom na Bytčianskom zámku slúžil opačnej strane, vrátil sa domov, Uhorčík ho nahovoril na zboj, po 1,5-ročnej kariére ho lapili a popravili. Dokonca aj všetky prepadnutia a krádeže, ktoré vo filme vidíme, poctivo kopírujú zachovanú súdnu listinu s výpočtom Jánošíkových zločinov. V tom je film dôsledný.

Žiaľ, snahu o realistické stvárnenie toho, čo neskôr navrelo do košatej „fantasy“ legendy, zabíja neschopnosť Borušovičovej napísať prirodzene znejúce dialógy. Chvíľu sa hrdinovia rozprávajú bodro ako z folklórneho predstavenia či pásma prísloví a porekadiel („Čakal ako kura na sopeľ!“), chvíľami prechádzajú do moderného vyjadrovania („Lenže potom nás rozstrieľajú na sračky.“). Niet v tom jednotného konceptu, pôsobí to roztrieštene a šraubovane, akoby tvorcovia nevedeli, či chcú hrdinov z Terchovej alebo z Blavy. Snaha o realizmus fučí dierou v streche.

Vizuálne film onú pravdivosť našťastie posilňuje. Film má solídnu dobovú atmosféru, a to nielen vďaka síce skromnej, ale dobre zvládnutej výprave (kostýmy, rekvizity a dekorácie bez výhrad), ale aj zásluhou celkovej špinavosti a drsnosti. Od úvodného vystreľovania mozgov a vyvrhávania čriev až po záverečné zahákovanie je Jánošík patrične neprikrášlený a neodvracia zrak od dobových ohavností – potkan v kostole nie je iba symbolom. Kontrastne k celkovej zemitosti pôsobia snové scény, ktoré film možno ani nepotreboval (občas nimi vyvoláva nechcený smiech – viď Jánošíkov supermanský skok z brala). Mystické nálady omnoho lepšie navodzujú scény rôznych (často rýdzo pohanských) ľudových obyčají.

Práve scény svadobných tancovačiek a svätojánskych nocí zručne zachytáva kamera Martina Štrbu. Ten podporuje autentické vyznenie roztrasenou ručnou kamerou v ryanovsko-bourneovskom štýle, alebo ak chcete, v štýle amerických kriminálnych seriálov. V spomínaných „folklórnych“ scénach to nevadí, pretože neprehľadnosť dobre ilustruje onen magicko-rituálny trip, akým je trebárs nočné preskakovanie vatier. V akčných scénach je Štrbova kamera (spolu so strihom) na odstrel. Už úvodná bojová scéna na poli je ukážkou katastrofálne nevydareného pokusu o niečo, s čím kameraman nemá skúsenosti. Zbíjanie a prepadnutia furmanských vozov a panských kočiarov sú natočené len o niečo znesiteľnejšie. Tak či onak, tu citeľne chýbala základná remeselná zručnosť, čo u fachmana Štrbovho formátu prekvapí a zamrzí.

Pokiaľ ide o herecké výkony, najväčšou chybou sa ukazuje byť angažovanie poľskej superhviezdy Michala Źebrowského (Ohňom a mečom, Zaklínač...). Nebyť jeho, Jiráčkovo vycieranie zubov a neprirodzená gestikulácia, prípadne sústavné vypadávanie z role Ivana Martinku by plávali na jednej kompaktnej vlne priemeru až podpriemeru. Lenže Źebrowski je ako obyčajne výborný, charizmatický a šťavnatý. Jeho Huncagovi stačí postávať v pozadí dialógu hlavných hrdinov a beztak na seba strháva všetku pozornosť. Jeho osobná dejová línia s bosorkou a farárom je už scenáristicky najlepšou časťou filmu a vďaka Źebrowskému načisto prebíja všetko ostatné.

Okrem tejto hlavnej trojice a sem-tam výraznejšej ženskej postavy (najmä nadržaná krčmárova dcéra, vďaka ktorej sa urodí jediná vtipná replika filmu) nemá nikto z hercov šancu. Výstupy Mariána Labudu sa zmestili do trailerov, Táňa Pauhofová je postavou na jedno osúloženie, inokedy výborný Marián Geišberg sa mihne v dvoch-troch záberoch (a to je jedným z členov zbojníckej družiny!), Richarda Krajča si všimnete až kdesi v polovici filmu, hoci je tam od začiatku. Iste, to všetko je spôsobené hlavne faktom, že film vznikol zostrihom z televízneho seriálu. Zostáva dúfať, že v kompletnej podobe si košaté rozprávanie nájde čas aj na ostatné, inak zvučne obsadené postavy.

Jánošík ako „výcuc“ z epickejšieho seriálu celkovo trpí roztrieštenosťou a epizódnosťou. Občas nedopovie, občas predvádza samoúčelné zbytočnosti (šermiarsky súboj). Dielčie zbojnícke línie majú aké-také smerovania a pointy, filmu ako celku však chýba čosi ako veľký príbeh a o nejakej gradácii možno len snívať (ak nerátame fakt, že v druhej polovici je Jánošík o čosi temnejší a lepšie napísaný a teda zaujímavejší). Hrdina neprejde ktovieakým vývojom a prerod z junáka od oviec v rešpektovaného zbojníckeho kapitána sa udeje medzi prvým a deviatym pohárom slivovice. Vlastne si divák väčšinu času vraví, prečo toho vycereného zelenáča skúsení zbojníci nekopnú do zadku. Že vie najlepšie strieľať? Na charizmatického vodcu málo.

Filmu v tomto smere nepomáha, že hrdinov hlavný protivník sa nachádza vnútri družiny. Huncaga má väčšinou jasne navrch. Pomohla by konfrontácia s nepriateľom zvonka (podľa trailerov sa zdalo, že ním bude šľachtic v podaní Mariána Labudu, ale kdeže). Dokonca ani jednotka hajdúchov, vyslaných na polapenie Jánošíkovej kompánie, nebudí veľkú hrôzu – pritom hajdúsi boli nájomní žoldnieri, ktorí sa v mierových časoch sami živili lúpežami, čo samo osebe núkalo tvorcom zaujímavú „konkurenčnú zápletku“ – zostala nevyužitá. Ale to už sa dostávame do nechcenej roviny „ako by príbeh komponoval autor recenzie“ ;-).

Z Jánošíka – Pravdivej histórie tak podobne ako z Jakubiskovej Bathory zostáva nekompaktný a nevyrovnaný dojem. To už je zrejme osud projektov, natáčaných s epickým rozmachom televízneho seriálu a potom zostrihávaných do podoby celovečernej snímky. Vzhľadom na históriu a kvalitu takto vytvorených filmov (Tisícročná včela, Zaklínač...) sa zdá, že je to mor stredoeurópskej snahy o dobový epos. Veľké plátno týmto počinom pristane, ale beztak sa po odchode z kina tešíme na dlhšiu a prepracovanejšiu televíznu verziu. Chcem veriť, že je to kvôli uprednostneniu lepšie rozpovedaných príbehov a vykreslených postáv pred širokouhlým poletovaním nad Tatrami.